História
SpäťČo sa dovzedáme z najstarších zachovaných dokumentov
Hermanovský potok rozdeľuje obec na dve časti a v minulosti bol aj hranicou medzi Šarišskou a Zemplínskou stolicou. V 13. a 14. storočí patrilo údolie Hermanovského potoka k panstvu Lipovec a šľachticom Abovcom. Od r. 1346 územie na severozápad od tohto potoka až po Rudník získali Soósovci zo Solivaru.
Dosiaľ najstaršia známa správa o Hermanovciach nad Topľou je z roku 1399 a vzťahuje sa na Zemplínsku časť obce, patriacej k panstvu Čičva. V tom čase prebiehal spor lmedzi šľachticmi Abovcami a šľachticmi z Rozhanoviec (de Rozgony) o územný rozsah spomínaného panstva. Zepmplínska časť na východ patrila šľachticom z Rozhanoviec a neskôr Báthoryovcom a ich dedičom.
Najstariš názvy obce
V písomnostiach zo 14. a 15. storočia sa vyskytuje zväčša pod maďarským názvom Hermanvagasa, v zmysle Hermanova poruba. Z toho vyplýva, že obec založil šoltýs menom Herman s roľníckymi usadlíkmi, takže ide o obec založenú na zákupnom nemeckom práve. V neskoršom období sa vyskytuje pod názvom Herman. Slovenský názov Hermanowce, Hermanowci, sa ľudovo používal od 15. storočia. Šoltýsi tu pôsobili aj v 16. a 17. storočí a poddanské domácnosti boli roľnícke.
Povesť o zakladateľovi obce
K histórii obce sa viaže povesť o jej zakladateľovi Hermanovi, ktorý údajne obyvateľov tyranizoval a nútil ich pracovať preňho šesť dní v týždni a len jeden deň pre seba. Zahynul pri ťažobných prácach v pyritových štôlňach.
15. až 18. storočie
V roku 1438 bol v Hermanovciach postavený kostol, ktorý bol drevený a ktorý obklopoval cintorín. Stál pravdepodobne na zemplínskej časti, na mieste terajšieho kostola. V roku 1427 bola šarišská časť obce zdanená od 19. port.
V roku 1600 okrem domu šoltýsa tu bolo šesť obývaných poddanských domov, približne tretina oproti r. 1427. V zemplínskej časti obce hospodárila v roku 1493 iba jedna sedliacka domácnosť. V roku 1623 v nej žil šoltýs a štyri poddanské domácnosti. Šoltýs a sedliaci platili daň zemepánom a odovzdávali roľnícke dávky v naturáliách. Koncom 17. a začiatkom 18 storočia obyvateľov pribúdalo.
Pri prvom celokrajinskom sčítaní obyvateľstva v Uhorsku v roku 1787 sa v obci vyskytovalo 32 domov a žilo tu 248 obyvateľov, v roku 1828 tu jestvovalo 84 domov a žilo 612 obyvateľov.
19. storočie - zlúčenie Šarišskej a Zemplínskej časti obce
V roku 1882 boli obe obce s rovnakým názvom zlúčené a celá obec sa stala súčasťou Šarišskej stolice. V 19. storočí mala obec 130 obyvateľov, hlásiacich sa k rímskokatolíckemu obradu, 80 gréckokatolíkov, 328 evanjelikov a 40 židov. V druhej polovici 19. storočia sa tu nachádzali aj tri chudobné mlyny, v rokoch 1817-1821 tu pracovala aj manufaktúra na výrobu kameninového tovaru; V 19. storočí sa v chotári ťažila tiež železná ruda.
Vlastníkmi obce boli Eduard Bujanovič, gróf František Dessewffy a gróf Revicky. Na konci 19. storočia obec vlastnili Gustáv Bujanovič s rozlohou 1747 jutár, gróf Július Dessewffy s 980 jutrami a urbár obce s 280 jutrami.
Šarišská časť obce niesla v 19. storočí tvary Tapli-Hermány a Taplihermány; po zlúčení sa zase menovala Tapolyhermány.
Hermanovce nad Topľou po vzniku Československa
V Československu najprv niesla názov Hermanovce a od roku 1960 Hermanovce nad Topľou. Po vzniku Československa bola obec súčasťou okresu Giraltovce, Prešov a Vranov nad Topľou.
Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, sezónne prácou v lesoch, pálili drevené uhlie; v obci fungovala píla, mlyn a ťažilo sa v kameňolome.
Udalosti počas 2. svetovej vojny
Historické udalosti sa udiali priamo v obci aj počas 2. svetovej vojny. V lesoch pod Oblíkom operovala partizánska skupina Čapajev. Koncom druhej svetovej vojny (7.9.1944) bola obec vypálená nemeckým vojskom za pomoc partizánskym skupinám. Obyvateľom obce hrozilo dokonca v decembri 1944 vyvraždenie.
Na túto veľmi nepríjemnú, ale zaroveň aj tajomnú a zaujímavej udalosť si v roku 2009 pre okresný týždenník zaspomínal Ján Pivovarník (narodenéhý v roku 1929) takto:
KTO ZACHRÁNIL HERMANOVCE PRED VYVRAŽDENÍM? (Vranovské NOVINKY, 12. január 2009)
„O tom, že Hermanovce boli počas 2. svetovej vojny vypálené už počul asi každý. Ale o tom, že sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie pripadajúci na 8. december mal byť dňom vyvraždenia občanov tejto obce, pred ktorým boli nakoniec zázračne zachránení, nevedia dokonca asi ani niektorí samotní obyvatelia obce. Žijú medzi nami však ešte pamätníci, ktorí na udalosti v roku 1944 spomínajú takto:
Zvyškom bývalej Slovenskej armády sa podarilo získať vojenský materiál, zbrane a tanky zo skladu v Čemernom ešte pred jeho vypálením. Takto vyzbrojení slovenskí vojaci sa pridali k partizánskej skupine Čapajev operujúcej v okolí obce Hermanovce nad Topľou. Táto podnikala každodenné výpady z hôr až do Bystrého a ďalej až po cestu z Vranova do Prešova. Na svoje "vychádzky" používali partizáni ukoristený tank.
Začiatkom septembra v roku 1944 došlo v tomto regióne pod Slanskými horami k ťažkým bojom. V ostrej prestrelke zomrelo veľa nemeckých vojakov. Ich mŕtve telá zaplnili celé nákladné auto. Aj keď sa Nemci snažili iba priblížiť k Hermanovciam, jednému nemeckému vojakovi sa podarilo prejsť po koryte potoka až do dediny, kde zapálil jeden rodinný dom. Potom sa Nemci stiahli.
Odplata však prišla zhruba o dva dni neskôr, keď Nemci zo všetkých strán obsadili obec. Dokonca prišli aj cez hory od Zlatníka a tak riadne vystrašili dedinčanov a najmä malé deti, ktoré za dedinou pásli kravy. Civilné obyvateľstvo sa rozutekalo do lesa, takže našťastie nikto z nich nezomrel. Nemci hľadali partizánov, z ktorých sa však väčšina zhodou okolností deň predtým presunula na pomoc SNP do okolia Banskej Bystrice. Keď nikoho nenašli, obec vypálili. Nepodpálili len niekoľko domov na hornom konci dediny, ktoré si nechali ako štít na ochranu pred zvyškom partizánov v lese. Z nižného konca dediny nezhoreli asi iba tri alebo štyri domy.
Po tomto incidente sa obyvatelia obce vrátili späť a snažili sa dať do poriadku nejaké bývanie, kde by mohli stráviť zimu. V tom čase mali Hermanovce 660 obyvateľov a zo 106 domov Nemci vypálili 84 usadlostí, pri ktorých zhorelo ešte sto ďalších hospodárskych stavieb.
Začiatkom decembra dosadilo nemecké velenie do dediny strážnu skupinu asi 8 vojakov. Jedného z nich pri večernej hliadke zabil partizán schádzajúci do dediny. O mŕtvom sa hovorilo, že to bol Nemec, ktorý pochádzal zo siedmich bratov, z ktorých už 6 zahynuli vo vojne, a tak sa Nemci rozhodli nedať ho už radšej do priamych bojov, aby aspoň jeden z predtým tak veľkej rodiny prežil.
To sa stalo zhruba asi o 20. hodine večer a na druhý deň ráno, t. j. 8. 12. bola už celá dedina obsadená Nemcami. Skontrolovali každý jeden dom. Pri najmenšom náznaku odporu strieľali.
Tak zomreli najmenej traja muži z dediny. Ostatných nahnali do kostola, ktorý chceli podmínovať a pomstiť smrť svojho vojaka. Ďalších mužov a mládencov sústredili vedľa kostola s tým, že budú na výstrahu strieľať každého desiateho v poradí, až kým ich neostane zo všetkých len deväť. Ženy a deti nahnali do areálu miestnej píly. Tento objekt chceli taktiež podmínovať. Takouto hroznou smrťou mali obyvatelia obce zomrieť.
Vtedy do deja zasiahol tajomný asi 22- až 25-ročný muž, ktorý slúžil v jednom z domov v dedine ako pomocník už asi pol roka. Nikto o ňom nevedel, odkiaľ pochádzal. Vedelo sa o ňom, že nosí v čiapke pod podšívkou sedem rôznych preukazov. Medzi miestnymi chlapcami sa s nimi často vychvaľoval.
Ten keď zbadal veliteľa Nemcov, oslovil ho jeho menom po nemecky. Nemecký veliteľ ostal zarazený, odkiaľ ten človek vie, ako sa volá. Tajomný mladík mu vysvetlil, že pred vojnou pracoval vo fabrike jeho otca v Nemecku a že pozná všetkých členov jeho rodiny, ktorých dokázal aj vymenovať.
Potom prosil o milosť a záchranu životov všetkých obyvateľov Hermanoviec s tým, že oni sú naozaj nevinní a že ten, kto je zodpovedný za smrť nemeckého vojaka už dávno nie je v obci, ale ďaleko v horách.
Nemecký veliteľ našťastie dal na jeho slová a zrušil všetky prípravy na vraždenie. Dal všetkým 10 minút na to, aby si zbalili najpotrebnejšie veci a nariadil opustiť domy, aby si zachránili aspoň životy.
O 10 minút začali vojaci z horného konca dediny postupne vyháňať dedinčanov z ich domovov. Ku cti im slúži, že sa pri tom zachovali ľudsky a pomáhali im sem-tam nahádzať to najdôležitejšie do rebriňákov. Dokonca niektorým aj pomohli tak, že im zastrelili domácu sviňu alebo husi a pomáhali ich naložiť, aby si mohli zobrať so sebou aspoň čo to zo svojho majetku. Trvali však na tom, že musia okamžite odísť.
Takto ich potom hnali preč pred sebou. Našťastie Nemcov nebolo až tak veľa a bola už noc, a tak sa ľuďom sem-tam darilo opustiť kolónu. Podľa toho, kto kde mal rodinu, snažil sa utiecť tým smerom. Tak sa v podstate kto mohol rozpŕchol do okolitých obcí. Ale zvyšky kolóny vraj hnali Nemci až kamsi k Liptovskému Mikulášu.
Následne v okolí Hermanoviec Nemci začali kopať zákopy a stavať bunkre. Obyvatelia obce sa do svojej dediny mohli vrátiť až na jar nasledujúceho roku.
Doteraz vlastne nikto nevie, komu to vlastne Hermanovčania vďačia za záchranu svojich životov.Tým, ktorí si túto udalosť pamätajú, ju 8. december vždy pripomenie.”